Záhada majáku na ostrove Eilean Mor

Majáky sprevádzajú námorníkov a rybárov už od pradávna. Svietia do tmy, aby pomohli ľuďom nájsť bezpečnú cestu popri nebezpečnom pobreží. Jeden z majákov bol dokonca natoľko významný, že sa stal jedným z divov sveta. Presne tak, Maják na ostrove Faros postavený v roku 285 pred n. l. a zničený počas zemetrasenia v roku 1375. Svetlo majáku, ktorý bol dominantou starobylého mesta, bolo možné vidieť až na vzdialenosť 30 míľ a legendy rozprávali, že malo byť také silné, že dokázalo spáliť plachty nepriateľských lodí. Ako uvádza John Romer, tento maják „symbolizoval a oslavoval jeden z ľudských experimentov, zrodenie moderného mesta, ktoré založil Alexander Veľký. (...) Alexander myslel pri zakladaní mesta na obchodovanie a preto potreboval veľké štvorcové trhovisko, ktoré umiestnil priamo na pláž medzi Níl a more, ktoré sa tiahlo pozdĺž pobrežia. Potom vytvoril rôzne časti mesta a mesto obohnal mohutnými hradbami. O 20 rokov neskôr, keď už bol Alexander mŕtvy, architekti zmenili jeho plány. Násypom spojili trhovisko s malým ostrovom pri pobreží, v meste vytvorili veľkú križovatku a uprostred nej umiestnili Alexandrovu hrobku. Zomrel a bol pochovaný vo svojom meste. Mesto malo dve výnimočné dominanty, maják na ostrove a Alexandrovu hrobku.“

Hoci tento dávny maják už nemôžeme zočiť v jeho nádhere, po celom svete môžeme nachádzať stovky iných majákov, pričom niektoré z nich ukrývajú mnohé tajomstvá. Jedným z nich je asi 22 metrov vysoký maják na skupine ostrovov známych ako the Flannan Isles, čo je skupina skalných neobývaných ostrovov v Škótsku. Jeden z najväčších z týchto ostrovov je známy ako Eilean Mor. Tu bol postavený maják, ktorého svetlo prvý krát zažiarilo 7. decembra 1899 a bolo ho možno vidieť až na 24 námorných míľ. Na maják boli pridelení 3 muži – Donald MacArthur, Thomas Marshall a James Ducat, aby prevádzkovali maják, no, zmizli bez stopy.

Posledný kto mužov videl bol superintendent majákov, Robert Muirhead, ktorý s mužmi prišiel na rutinnú kontrolu a uistil sa, že všetko pracuje tak, ako má. Maják bol z pevniny kontrolovaný ďalekohľadom, ale to bolo často krát ťažké kvôli hmle.

15. decembra 1900 kapitán parníku SS Archer poznamenal, že maják nesvieti. V najbližšom prístave tento problém ohlásil, ale kvôli zlému počasiu sa loď SS Hesperus na ostrov dostala až 26. decembra. Joseph Moore, ktorý mal jedného z mužov na majáku vystriedať, vstúpil na ostrov s ďalšími dvomi námorníkmi. Moore našiel bránu a dvere do ubikácie mužov zatvorené. Podľa výpovedí mali muži nájsť vyčistené a naplnené lampy pripravené na noc. V kuchyni ležali prevrátené stoličky vedľa stola, studený krb, na kuchynskom stole bola polka jedla. Akoby sa k nemu niekto ešte chcel neskôr vrátiť. V skrini chýbali pláštenky s čižmami Ducata a Marshalla, jedna, McArthurova, tam stále bola. Ďalej chýbali aj ich nástroje. Vyzeralo to, akoby muži opustili maják vo veľkom zhone.

Po preskúmaní ostrova Moore zistil, že viac škody búrka spôsobila na náveternej strane ostrova. Prístavisko bolo skrútené, železné schodisko skrútené a znetvorené. Po mužoch však stále nikde neboli žiadne stopy.

Čo sa na ostrove stalo? Vodítkom môžu byť posledné záznamy:

12. december – víchrica zo severu na severovýchod. More bičuje od zúrivosti. Nikdy som nevidel takú búrku. Vlny sú veľmi vysoké, rozbíjajú sa o maják. James Ducat je podráždený.

12. december (neskôr) - búrka stále zúri, vietor stabilný. Nemôžeme ísť von. Prechádzajúce lode využívajú hmlový roh, Ducat je ticho. McArthur plače.

13. december - Búrka pokračovala cez noc. Vietor sa posunul zo západu na sever. Ducat je ticho. McArthur sa modlí.

13. december (neskôr): šedé denné svetlo. Ja, Ducat a McArthur sa modlíme.

14. december - žiadny záznam

15. december: búrka sa skončila, more je pokojné. Boh je nad všetkým.

Zaujímavé však je i to, že táto strašná búrka akoby minula ostrov Lewis, vzdialený menej ako 30 kilometrov. Taktiež je záhadou čo vlastne mužov tak strašne vystrašilo, že sa modlili k Bohu? Boli to skúsení muži, ktorí sa s búrkami už nespočetne krát stretli. Ducat mal 20 ročné skúsenosti z práce na majáku, McArthur a Marshall boli zase námorníci. Ďalej je zaujímavé i to, že všetko nasvedčovalo tomu, akoby muži náhlivo niekam odišli, prípadne ušli, ale i tak stihli zamknúť dvere. Oficiálna verzia, ktorou superintendent prípad uzavrel, je, že muži museli ísť von opraviť škody na majáku a boli zmätení vlnou. Keďže však pri troch skúsených odborníkoch je problematické predstaviť si ako opravujú škody bez nejakého zabezpečenia, vynárajú sa i ďalšie teórie vysvetľujúce ich zmiznutie. Jedna z nich tvrdí, že jeden z mužov mohol zjesť niečo kontaminované a zbláznil sa. Zabil ďalších dvoch a následne sám skočil do mora. 

Ďalšia teória však vychádza z rozprávania miestnych obyvateľov, ktorí hovoria, že na ostrove kedysi žili Vikingovia. Ich strašidelná loď má byť často vídavaná ako brázdi okolité more. Dokonca posádka lode Fairwin v noc, kedy svetlá nesvietili, vypovedali, že videli cez provu „strašidelný čln,“ ktorý veslovali traja muži s tvárami farby kosti, oblečení v ťažkých plášťoch. Zavolali na mužov, využili hmlový roh, ale nedostali žiadnu odpoveď. Niektorí tvrdia, že to boli duchovia Vikingov blúdiaci po tomto svete, s ktorými sa muži z majáku dostali do konfliktu. Iní však hovoria, že okolo ostrova je i dnes možné počuť hlasy a krik dávno mŕtvych námorníkov, ktorí v blízkosti ostrova zomreli a stále prosia o pomoc a spásu ich duší. Je možné, že by sa im strážcovia majáka vydali na pomoc a sami zahynuli? Rovnako bledé tváre, ktoré námorníci z Fairwinu videli, mohli patriť mužom z majáku, ktorých niečo vystrašilo a snažili sa pred tým ujsť, ale čo by ich mohlo tak vystrašiť?  A prečo by nepočuli hmlový roh?  Asi sa nikdy nedozvieme čo sa presne týmto trom mužom stalo. Možnože sa i snažili vysielať signály o pomoc, ktoré však kvôli hmle nebolo vidieť...